feferonka

Prečo?

Jednoduchá otázka. Dopátrať sa odpovede je však niekedy nemožné. Spýtala som sa svojho „internetového kamaráta“ a on sa takmer nezmohol na odpoveď. Ale nemôžem mu to viac vyčítať, sama odpoveď nepoznám. Prečo? Pýtam sa občas i sama seba. Prečo nemôžem nadviazať normálny vzťah ako iné dievčatá? Dokonca ani ako kamarátka.  

Asi pred pol rokom, bolo to v júly, konečne sme si zaobstarali internet. Veľmi rýchlo sme zistili, na čo všetko sa dá táto vecička využiť. A tak postupne prepadli tzv. internetovej horúčke všetci členovia mojej bláznivej rodinky. Zo mňa sa stal, aspoň na malú chvíľku,  pokec-maniak. Nie že by som nemala žiadnu inú zmysluplnú robotu, to nie...ale keďže som v reálnom živote veľký introvert, zdalo sa mi, že som konečne našla spôsob ako sa konečne zoznámiť s niekým sympatickým inteligentným vtipným zaujímavým ... nemyslím hneď budúceho manžela, proste kamoša s ktorým by som mohla len tak kecať o ničom a o všetkom.

Asi po prvom mesiaci som pochopila strašnú naivitu tejto myšlienky. Ale predsa, spoznala som veľmi milého chlapca, ktorý plus-mínus zodpovedal mojim kritériám, a zistila som, aké to je, keď sa každý deň niekto ozve, zaujíma sa o bežné radosti a starosti, ktoré asi inak nikoho nezaujímajú. Bolo pre mňa niečo nové, nepoznané, že sa o mňa niekto takto zaujímal, a bolo tak vzrušujúce a napínavé čakať na maily z Londýna a na veľké štipľavé pusy, ktoré mi tak rád posielal.

 A potom sa to skončilo...z ničoho nič...nenapísal. čakala som deň, čakala som dva dni, tri, týždeň...proste už viac nenapísal...bolo mi to veľmi, veľmi ľúto...poštu som kontrolovala asi každé dve hodiny, chvíľku mi trvalo, kým mi došlo, že je to zbytočné...napokon, po pár týždňoch ma to prešlo. Bol by to asi i koniec  príbehu. Nič zvláštne, mimoriadne sa nestalo, začala som si zvykať na novej škole, v novom prostredí s novými ľuďmi...pre mňa sa vlastne začal nový život. Pochopila som, že priateľov je možné nájsť i inde, nie na internete...

 Ale jedna vec mi bránila v tom, aby som navždy zabudla. Moja najlepšia kamoška má priateľa. Spoznali sa cez net a začali spolu chodiť ešte skôr, ako sa stretli...vznikla z toho veľká láska. Tak som sa začala  zamýšľať, znovu,  prečo som aj ja nestretla niekoho takého. Nemám šťastie? Mám privysoké kritériá? Alebo naopak, ja nezodpovedám kritériám? Niekde predsa musí byť chyba, veď  som spoznala len samých nuďasov alebo úchylov (hoci musím povedať, že odvtedy sa našlo aj pár naozaj svetlých výnimiek). Nakoniec som zo zadného priečinka vybrala zabudnutého pána X...a napísala som mu mail, veľmi milý mail, nechcela som sa predsa vnucovať, len som sa chcela spýtať, prečo sa odmlčal, myslela som, že mi azda trochu objasní, čo je na mne také divné, že sa o mňa nik nezaujíma...zdalo sa mi, že je slušné na niečo také odpovedať, aj keď len odmerane, dvoma vetami...a tak som veľmi napäto čakala...

Keď mi ani po dvoch týždňoch neprišla odpoveď, začalo mi vŕtať v hlave. Možno to nebolo len tak, možno sa niečo stalo. Havária. Veď dnes je to úplne bežné. Človek vyjde na ulicu a už je po ňom. Alebo nejaká strašná choroba...proste napadali ma všelijaké veci, aké sa dejú snáď len vo filmoch. Prišlo mi to všetko ľúto. Aký môže byť život krutý. Hanbila som sa, že som sa naňho predtým hnevala. Malo ma hneď napadnúť, čo sa stalo. Sľúbila som si, že už nikdy nebudem nič posudzovať tak unáhlene. Hlavne ma škrelo, že sa nikdy nedozviem, ako to vlastne bolo. Veď som ani nevedela, ako sa volá. Možno sa mi aj predstavil, ale mám taký blbý zlozvyk zabudnúť meno, hneď ako mi ho niekto povie.

 A potom, asi po mesiaci, prišiel mail. Veľmi milý. Ospravedlňoval sa, že nemal čas mi napísať, že mal veľa práce, blablabla. Cítila som sa strašne sprosto. Zlomilo mi to srdce... nie tak romanticky...Len som si uvedomila, že som nestála ani za jeden mail, ani za pár suchých viet.